Na úteku 4

29. října 2006 v 18:47 | Katie d:-) |  Na úteku d:-)
"No super,až o hodinu.Toto už lepšie ani byť nemohlo.To tu mám hodinu sedieť a čakať na jeden sprostý bus?"
"Trpíš samomluvou?" ozvalo sa spoza mňa.Hneď som sa otočila a uvidela Nenu.
"Nena? Čo tu robíš?"
"No, prišla som ťa počkať, keďže si mi volala, že prídeš."
"Aha, mohlo mi to napadnúť."
"Tak to tu budeme hodinu sedieť a rozoberať tvoj útek alebo sa pôjdeme niekam najesť?"
"Poďme sa najesť a potom pôjdeme k tebe, dobre?"
"Super, tak poďme."
"Malý problém. Toto mám vláčiť so sebou?"
"Budeš musieť."
"Ti hrabe?"
"A čo ho chceš poslať poštou sestre?"
"No dobre, už poďme." súrila som Nenu.
"Ty musíš byť poriadne hladná."
"Dačo mi hovor, nejedz nič od desiatej do druhej poobede, popri tom vysvetľuj dvom neznámym chalanom kto si, čo si a prečo si utiekla z domu, potom sa ešte s jedným z nich bozkávaj, seď naňom celú cestu a potom sa ozývaj!"
"Ty fakt trpíš samomluvou." povzdychla si Nena a vybrali sme sa do McDonaldu, ktorý bol najbližšie od stanice.
"Tak hovor, ako to bolo s tým útekom a tými chalanmi, hneď!"
"Dobre, môžem sa najesť?"
"Hej a popri tom môžeš rozprávať." tak som jej začala rozprávať moje "dlhé" putovanie z domu do Šalgovíka, potom na stanicu a sem. Keď som skončila Nena na mňa pozerala ako na zjavenie a asi nebola pri zmysloch, pretože sa obliala Colou.
"Nena, haló, žiješ? Dýchaš? Obliala si sa. Haló!"
Nena sa konečne prebrala s tranzu, v ktorom by bol asi každý, keby mal takú kamošku a zároveň aj spolužiačku ako som ja.
"Sorry, som trochu viac v šoku."
"Nevadí, nič iné som ani nečakala." Odrazu som počula hlasný smiech asi o tri stoly ďalej,ako sme sedeli my dve.Ako inak, pozreli sme sa tam naraz ako naprogramované. Samozrejme, že si to tí smejúci sa chalani všimli a hneď stíchli. Až potom som si uvedomila, že jeden z nich sa podobá na Gustava. A tresla som sa po hlave.
"Čo to robíš? To ti až tak šibe?"
"Nie, len..."
"Len čo?"
"Ale nič"
"Povedz!"
"No dobre, vidíš toho blondiaka s hnedými očami?"
"Hej a čo s ním?"
"A pamätáš si Gustava, o ktorom som ti vravela?"
"Áno, ale aj tak nechápem."
"Ti sedím na vedení alebo čo? Veď to je on ta krepľa. A pred ním len chrbtom k nám je Tom."
"Ahaaaaaaaaaa," to,ahaaaaaaaaaa´povedala tak nahlas, že sa pre zmenu všetci pozerali na nás.
"Díky za "popularitu" povedala som a naštvane položila poloplný pohár spriteu na stôl, len keby som to neprehnala a ten pohár nerozbila. Cítila som sa ako na výstave a dokonca nás odtiaľ vyhodili, aj keď sme v podstate nič nespravili.
"Ale prečo ti ani nezakýval?"
"Prečo? Ty si ma nepočúvala. Sa ,hnevá´.Lebo som mu povedala, že sa stará do vecí, ktoré sa ho netýkajú, preto!" povedala som a vybrali sme sa späť na zastávku. Len tak-tak sme stihli autobus. cesta nebola veľmi dlhá, len mne sa to zdalo ako pol hodiny a pri tom sme išli len desať minút. Dorazili sme a šli na internát. Konečne som sa zbavila tej ťarchy na chrbte.
"Tak a čo ďalej?" povedala Nena.
"Neviem, skúsim zase zavolať sestre,lebo predtým nedvíhala." vytočila som číslo a pokúšala sa jej dovolať.Tentoraz už úspešne.
"Čau, čo si chcela?"
"Si doma?"
"Hej, prečo?"
"Dobre o pol Hodiny som u teba, potom ti to vysvetlím, namám toľko kreditu.Čau."
"Čo? Čau."
"Tak a je to.Idem k sestre."
"Dobre, tak zajtra v škole, maj sa."
"Čau," a šla som,no nie autobusom, ale pešo, pretože som si chcela prevetrať hlavu a ukľudniť sa.Cestou som sa asi štyrikrát potkla lebo som sa zamyslela, potom som zas asi trikrát za sebou zistila, že sa pozerám na ľudí tak vyjavene, že sa ma niektorí báli a.....
..... a konečne som dorazila do cieľa. Zazvonila som zdola a dvihla sestra.
"Prosím."
"Otvor." Vošla som dnu a vybehla na druhé poschodie. Pri dverách ma už čakala aj s mojím synovcom.
"Ahooooj," privítali ma s úsmevom na tvári.
"Ahojte," pozdravila som a vošla dnu. Zložila som si veci a sadla si do obývačky.
"Tak čo sa deje?"
"Nič dôležité, len som zdrhla z domu."
"Nič dôležité? Si normálna?"
"Áno som, len každý si myslí, že mi preskočilo a dúfala som, že aspoň ty to pochopíš."
"Aha, možno pochopím prečo, keď mi všetko vysvetlíš." Všetko som jej zas vyrozprávala. Našťastie to pochopila a povedala, že môžem ostať u nej.Tak som sa vybalila a keďže mali v detskej izbe dve postele mala som kde spať aj sa učiť a podobne. Konečne som zjedla niečo normálne a šla sa učiť,ale som sa skoro nič nanaučila lebo som sa hrala s Jakubom a kecala pri tom so sestrou. Vôbec sa mi nechcelo učiť.Sestra zavolala rodičom aj napriek mojím protestným výbuchom zlosti.Vraj, aby sa nebáli, ale pochybujem,že hej, veď kedy sa oni o mňa báli. Nakoniec to dopadlo oveľa lepšie než som čakala. Rodičia síce pochopili, ale sestra mi zatajila,že majú okolo piatej večer prísť.Tejto chvíle som sa najviac obávala,a tak som opäť zavolala Nene, či k nej môžem prísť ešte skôr než prídu rodičia,aby som sa s nimi nestretla.Sestre som zaklamala, že jej musím odniesť zošit,tak ma pustila.Tento večer som prežila a keď som si bola úplne istá, že naši odišli tak som sa vrátila "domov".Jakub už spal, takže som musela byť potichu. Má tri roky. Sestra na mňa ani nemohla kričať, že som prišla neskoro. A že mi treba ísť zajtra do školy.Ráno som zaspala, takže do školy som dobehla len tak tak aj keď sa mi nechcelo, ale musela som lebo sme písali asi tri písomky a nechcela som ich potom písať sama.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 sisi sisi | Web | 1. listopadu 2006 v 20:36 | Reagovat

3 pisomky.....smutne....:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama